Po dlhej dobe pokračovanie z mojej cesty za veľkú mláku. Naposledy som písala pre mnohých možno nezaujímavý článok, no nejako začať musím, chápete.

Ako som spomínala naposledy, do LA sme prileteli niečo okolo tretej v noci. Po asi 20 minútovo čakaní na batožinu a neustálom tŕpnutí, či sa tam vlastne objaví, sme dali hlavy dokopy a rozmýšľali, ako sa odtiaľ vlastne chceme dostať. Metro na letisko nejazdilo, taxi sú v Amerike drahé, tak nám ostávalo iba odviesť sa predraženým autobusom, ktorý nás odviezol na Union Station (stanicu metra). Ak si však dobre spomínam, metro o tom čase nepremáva, resp. nevedeli sme o časoch metra nič a verte mi, o akejto hodine by ma tam nik nedostal ani bagrom! Tak sme sa teraz ocitli kdesi na ulici, de mladé turistky s kuframi. Jediné čo nás napadlo, bolo ísť pešo pomocou GPS v mobile. Kým sme ju nastavovali, podišla k nám pevnejšia žena afro-amerického vzhľadu a spýtala sa nás, či potrebujeme pomoc. Oceňujem ochotu američanov, ktorí sa vám neustále snažia byť nápomocní, keď vidia, že ste stratení. To u nás nehrozí. No naspäť k pevnejšej pani. Boli sme nadšené tak sme samozrejme pomoc ochotne prijali. Povedali sme jej, kam sa chceme dostať, a ona začala niečo rozprávať no nebolo jej rozumieť a celkovo splietala jeden smer cesty cez druhý. Tak sme poďakovali a išli ďalej na vlastnú päsť. Po asi 5 minútach chodenia sme prešli okolo černocha vo voľnom rozťahanom tričku a kraťasoch, so šiltovkou na hlave. V tej chvíli som si pripadala ako v hre GTA, a keď začal čosi mrmlať bola som si takmer istá že sa v tej hre práve nachádzam. Našťastie si išiel svojou cestou a mi tiež. No potom sme si začali všímať okolie a v tom sa nám zrýchlil tep. Všade totiž spali bezdomovci a bolo ich neskutočne veľa. Všetko to boli černosi, zakuklení do spacákov či ich nohy trčiace zo stanov. Bolo to hotové stanové mestečko, no sem-tam na vás vykukol pár bielych očí. Báli sme sa. Neviem, či som sa niekedy tak veľmi bála. Zrazu sme si všímali každého zvuku, čo sa okolo nás mihol, rovnako ako človek, čo krácal asi 20 metrov za nami. Síce to bola paranoja, ale opodstatnená. A ďalšia nepríjemná vec, na ktorú nikdy v živote nezabudnem, je prvý moment keď som sa stretla so skutočným švábom. Keď to vidíte v telke, príde vám to nechutné, ale zvládate to. Ale naživo, to je hnus! Obrovský, hnusný chrobák pohybujúci s až príliš rýcho (už viem prečo tie ženy vo filmoch tak pištia)! S R. sme sa pozreli na seba a viac nám nebolo treba! V očiach sme jedna druhej vyčítali, že by sme mali kopnúť do vrtule a rýchlo ísť do hotela. Bolo to ako ísť po mínovom poli - pod suchými listami a odpadkami sa kdekoľvek vynorili tie hnusné stvorenia a z každej strany sa sem tam mihlo zvedavé oko čierneho spáč medzi stanmi a odpadkami. Za asi 10 minút majstrovstiev sveta v rýchlochôdzi sme sa konečne dostali pred budovu, ku ktorá pre nás bola ako nebeská brána - Stay on Main. A keďže sme rezervovali izbu s non-stop recepciou, nemali sme problém sa ubytovať aj o takejto neskorej hodine. Po príchode na izbu som prekontrolovala každý kút - kvôli mojej narastajúcej paranoji a nenávisti voši švábom - no izba bola čistá, príjemne vyzerajúca. A tak sme okamžite padli na svoje postele, unavené a nemenej vystresované a vystrašené a okamžite zaspali.