Minulé leto som si splnila (z časti) svoj obrovský sen! Bola som v USA! A dokonca s kamarátkou! Nikdy, ale naozaj nikdy by ma ani nenapadlo že by som sa vo veku 19 rokov dostala do USA, vážne. Vždy som si vravela, že keď raz budem staršia a nájdu sa peniaze, pôjdem si splniť svoj starý, vekom zaprášený sen. A tu som sa zrazu v robote začala rozprávať s jednou kolegyňou (inak cestovateľkou na vlastnú päsť), ktorá sa chystala do USA ku známym jej známeho...bla bla bla...a slovo dalo slovo a nejako som sa k nej pridala! Pôvodne to malo byť na dva týždne v slnkom zaliatom LA, no nakoniec to dopadlo na trochu kratší, no o to intenzívnejší trip po troch mestách + jednej krasotinke v púšti. Hovorím o LA, Las Vegas a San Franciscu + Grand Canyon. Dnešný článok bude o ceste do USA.

Neviem, či by niekoho zaujímali aj informácie o letiskovej kontrole, hoci ja som sa veľmi zaujímala, predtým ako som letela, keďže to bolo moje "tenkrát poprvé". Bola som z toho doslova v strese! Budú ma ohmatávať? Vyhodia mi niečo? Budem rozumieť úradníkovi? Pustí ma do krajiny? To všetko boli moje obavy ale verte mi, nič z toho nebolo potrebné. Všetko išlo hladko, všetci boli veľmi milí a ochotní, a pracovníkom pri kontrole bolo veľmi dobre rozumieť (dorozumeli by ste sa vari aj s úplnou "basic" angličtinou. Áno, je dôležité prečítať si, čo do lietadla v príručnej batožine nesmie, ale to nájdete takmer všade. Ale snáď jedna perlička by sa našla, veľmi som sa zasmiala pri vypĺňaní ESTY, kde bola otázka, či plánujem genocídu alebo teroristický útok. No povedzte mi, kto by zaškrtol áno? Nejaký veľmi hrdý terorista? A keďže som teda kontrolou prešla hladko, myslím že to netreba naťahovať a prejdem rovno k letom.

Plán bol nasledovný - Z letiska Viedeň nás mal čakať 10-hodinový let do Washingtonu, kde sme si mali 3 hodinky posedieť (takže sme sa Washingtonského vzduchu veľmi nenabažili) a nasadnúť na lietadlo do LA. Let mal trvať 5 hodín.

 moje prvé lietadielko v živote

A aká bola realita? V lietadle z Viedne sme mali všetko - pohodlíčko, veľmi "kvalitné" slúchadlá jednorázového použitia, malé obrazovky v sedadlách s množstvom filmov a hier, vankúšik a dečka, skvelé papáničko a veľmi milú obsluhu. Všetko bolo dokonalé! A čo bolo na tom najlepšie? Že to bol môj prvý let v živote! Vďaka všetkým božstvám, že môj prvý let nebol práve ten z Washingtonu do LA! A prečo? Vo Washingtone sme mali spomínaný 3 hodinový prestup tak sme niečo ozaj malého zakusli (tuším to bola bageta zo Subwayu, mimochodom moja tiež prvá). To sme však nevedeli, že sa nad letiskom poriadne mračilo! Keď sme po troch dlhých hodinách nastúpili do lietadla, voku riadne pršalo, čo sme sa neskôr dozvedeli, bolo niekoľko búrok v blízkom aj ďalekom okolí Washingtonu. Viete si asi živo predstaviť, čo nasledovalo. Lietadlo malo meškanie. A nie hociaké! Bolo to 5 hodín navyše! Predstavte si oznam, že na lietadle je čosi pokazené, a mechanik je v nedohľadne. Keď sa po 4 hodinách konečne niečo začne riešiť, búrky sú tak silné že nám nedoporučujú odletieť. A ďalšou hroznou vecou bol fakt, že v porovnaní s Viedenským lietadlom toto nemalo žiadnu obrazovku, veľmi tenkú deku a poriadnu klimatizáciu (veľmi zlá kombinácia) a občerstvenie sa v lietadle neponúkalo. Hoci sme po troch hodinách od smejúcich sa Američanov, ktorí sa stále na všetkom smiali, keď ja som trpela od zimy, nervov a nedostatku spánku, vyprosili aspoň záhadný balíček s nápisom "Snack", obsahujúcim mini tyčinky a akési oriešky, môj hlad a zúfalstvo to nezahnalo. Po piatich hodinách lietadlo konečne vyrazilo na ďalší 5 hodinový let. DO LA sme tak namiesto podvečera doleteli o pol tretej ráno. To sme však nevdeli, že tento nie veľmi príjemný deň ešte neskončil...

 prvý pohľad na LA o pol tretej ráno (?!)